Námestovo a poklady jeho minulosti

Kostol sv. Šimona a Júdu v Námestove je sakrálna stavba, ktorá slúži kresťanom^[1], na výkon bohoslužieb. Táto posvätná budova je určená na božský kult, do ktorej majú právo prichádzať veriaci aj neveriaci, aby v nej najmä verejne vykonávali božský kult (CIC, kán. 1214).

  Cirkevne Námestovo patrilo najskôr pod Trstenú. Najstarší záznam o tom je z roku 1555 z vizitačného protokolu trstenskej fary, kde sa prvý raz spomínajú povinnosti obyvateľov Novej vsi (Námestova) voči trstenskému farárovi.Na konci 16. storočia Juraj Thurzo, zemský pán, zriadil protestantskú faru v Lokci. Vtedy sa Nová ves – Námestovo dostalo cirkevne pod správu lokčianského protestantského farára. Tento stav trval do roku 1612.

     Z podnetu samotných obyvateľov Námestova, hlavne jeho šoltýsov ale i superintendenta Eliáša Lányho, ktorý roku 1611 vizitoval lokčianskú faru a farár sa mu sťažoval, že vzdialené osady si nedostatočne plnia náboženské i hmotné povinnosti voči farárovi, sa zemský pán Juraj Thurzo rozhodol na sviatok sv. Petra a Pavla roku 1612 zriadiť protestantskú faru v Námestove.Či v tom čase bola v Námestove nejaká kaplnka alebo modlitebňa nevieme, ale Juraj Thurzo nariadil námestovcom postaviť kostol, faru a školu. Kostol mali stavať podľa vzoru farského kostola v Lokci. K novovzniknutej fare boli z lokčianskej farnosti odčlenené osady: Jasenica, Vavrečka, samotné Námestovo a Rabča. Od trstenskej fary boli pričlenené: Slanica, Bobrov, Zubrohlava, Stará Rabča – Rabčice, Polhora.

     Prvým námestovským pastorom bol Ján Neborovini. Tento bol superintendentom hodnotený ako vzdelaný a múdry pastor. V Námestove bol do roku 1645. Za jeho pôsobenia bol v roku 1635 postavený drevený kostol. Bol to jednoloďový kostol, ktorý už pri výstavbe priestorovo nevyhovoval. Tento pred rokom 1655 obyvatelia Námestova predali do Pucova. V miestnej kronike je zaznamenané, že ľud tejto obce ho „odniesol, keďže nemal na to ťažný dobytok“. Prvé písomné záznamy o výstavbe nového kostola pochádzajú z rokov 1655 – 1658. Bola to kaplnka, ktorá dnes slúži ako vstup do kostola. Neskôr bol viackrát prestavaný a rozšírený, hlavne po veľkom požiari na konci 18. storočia. Po Jánovi Neborovini nastúpil Štefan Boczko, ktorý tu pôsobil do roku 1672 a nešťastne sa zapojil do tzv. Pikovho povstania. Potom pred trestom utiekol do Sedmohradska. V roku 1672 po prvýkrát námestovskú faru obsadil katolícky kňaz, ale už v roku 1678 faru znova obsadil protestantský pastor za pomoci Thökölyho kurucov. V rokoch 1672 až 1678 katolíckemu kňazovi Róbertovi Chmeľovskému vypomáhali jezuitskí kňazi z lokčianskj farnosti. V roku 1706 bol v Námestove protestantský pastor Jastrabini Fabianus. Posledným protestantským pastorom v Námestove bol Juraj Pixiades. Faru v Námestove definitívne obsadili katolícki kňazi v roku 1711.

Zdroj: Fara Námestovo

Foto-video zdroj: Miroslav Hajdučík

Najstaršie dejiny námestovskej farnosti v knihe Rímskokatolícka farnosť Námestovo spracovala v úvodnej štúdii PhDr. Jana Kurucárová. Z kapitoly o námestovskom kostole publikujeme niektoré jej časti.

Najstarší, drevený kostol v Námestove pochádzal z polovice 17. stor. Pred rokom 1655 ho obyvatelia Námestova rozobrali a predali do Pucova. V miestnej kronike je zaznamenané, že ľud tejto obce ho „odniesol, keďže nemal na to ťažný dobytok“. V rokoch 1655 – 1658 vystavali nový, už murovaný kostol. Pôvodne to bola kaplnka, ktorá dnes slúži ako vstup do kostola. Vysvätil ju superintendent Joachim Kalinka v roku 1658. 
Po zrušení evanjelickej farnosti kostol zasvätili apoštolom sv. Šimonovi a sv. Júdovi Tadeášovi. Kostol bol rozšírený najmä počas pôsobenia kňaza Jakuba Jurčáka na fare v Námestove. Od roku 1708 bolo k farnosti pričlenených trinásť filiálok. Budova kostola bola iste stredobodom diania a života v mestečku. Svedčí o tom aj odpoveď richtára Jána Kršáka z roku 1770. V súvislosti so zavádzaním tereziánskeho urbára v Námestove na jednu z otázok uviedol, že „pri kostole zdejšom štyri trhy aneb jarmoky do roka se držia“ Stav farských budov nebol v tom období určite ideálny, lebo v roku 1790 žiadal František Madočáni, námestovský farár, o ich opravu.
Mestečko sa postupne rozrastalo k pôvodným osadníckym rodinám, ktorých mená poznáme zo začiatku 17. stor. Tuk, Krepko, Olexa, Maxin, Kučera, Kohút, Sliepka, Ivanko, Lavro pribudli rodiny Ďurdík, Poliak, Krajčí, Labovský, Náčin, Rusniak, Vriedok, Kubáň, Bartko, Belko, Gemza, Habuška, Roman a iní. Koncom 18. stor. už v Námestove žili aj nové rodiny Krasuľa, Fraštia, Drozd, Serediak, Hraboštík, Kršiak, Zárubský, Tomkovič, Žiačik, Stančík, Šimovič, Sedlačík, Šibeš, Sopčiak, Danieliak, Chamuliak, Tomuliak, Kubík, Jucha, Šárka, Kováč, Krupčík, Sojak, Kukla, Malík, Mišúnda, Hrčka a ďalší.
Postupné zvyšovanie počtu obyvateľov si vynútilo rozšírenie kostola. Tento fakt však nebol jediný, ktorý vyvolal nutnosť opravy. Postupne sa zhoršoval aj celkový stav budovy kostola. Už v roku 1813 sa magistrát mestečka obrátil na direktora Oravského komposesorátu Jozefa Erdődyho s prosbou o finančnú pomoc. Mestská pokladňa nemala potrebných 1168 zlatých, s ktorými počítal plán opravy. Stavebné úpravy v roku 1815 si vyžiadali viac ako 2000 zlatých.
Celkové náklady za opravu kostola v roku 1821 boli 5463 zlatých, 13 denárov. Oravské panstvo ako svetský patrón námestovskej farnosti podrobne sledovalo priebeh prác i vyplácanie peňazí.
Postupne sa interiér kostola menil. Mal tri oltáre. Na hlavnom oltári boli postavy svätých apoštolov Šimona a Júdu, patrónov námestovskej farnosti. Sochy svätých dali veriaci vyhotoviť na vlastné náklady. Bočné oltáre boli zasvätené sv. Anne a sv. Kataríne. Postupne, aj pričinením zástupcov mesta, boli v kostole umiestnené aj sochy Sedembolestnej Panny Márie, sv. Heleny, Veroniky, Márie Jakubovej a Márie Salome. V roku 1832 dali pozlátiť sedem sošiek anjelov, ktoré spolu so sochami sv. Štefana a Ladislava zdobili oltár sv. Kataríny. Na oltári sv. Anny stáli sochy sv. Rochusa, sv. Sebastiána a sv. Jána Nepomuckého. Do dnešných čias sa zachovali barokové sochy sv. Kataríny a sv. Barbory. V období prestavby bola už v kostole kamenná krstiteľnica, kamenný chór a orgán so siedmimi mutáciami. Starobylý organ dalo panstvo v roku 1836 opraviť. Práce na oprave sa však značne predražili. Prefekt informoval panstvo, že pôvodne plánovaných 200 zlatých sa zvýšilo až na 2000 zlatých. 
V rámci stavebných prác pri rozširovaní kostola sa opravili aj dva značné poškodené portály. Následne sa k západnej strane veže pristavila Kaplnka Svätého Božieho hrobu. Do kaplnky v roku 1832 farníci obstarali Boží hrob z kameňa, pod ktorým sa nachádzal kríž s plastikou Ježiša Krista a okolo stáli sochy dvoch anjelov. 
V nasledujúcom roku vypukol v meste požiar, ktorý však spôsobil škodu len na panskom kaštieli, hospodárskych budovách, synagóge a niektorých židovských usadlostiach. Podľa súpisu škôd, kostolu plamene neublížili. Nepriateľom mesta nebol iba oheň, ale aj voda. Povodeň v roku 1842 poškodila cintorín aj budovu fary. Požiar v roku 1877 zničil takmer tretinu mesta a značne poškodil kostol. Oprava kostola sa mohla uskutočniť vďaka finančným darom grófa Edmunda Zichyho, veriacich, ale najmä rodiny Murínovej. Autorom projektu stavby, ktorá bola realizovaná v novorománskom slohu, bol pravdepodobne architekt Peter Muller zo Spiša. Do novej svätyne premiestnili hlavný oltár a vymenili požiarom poškodenú strechu za novú, šindľovú. Požiar zničil aj kostolné zvony. Preto v roku 1878 námestovský richtár Ján Kubány požiadal Oravskú župu o pôžičku 2 200 zlatých na zakúpenie nových zvonov. Celkové náklady odhadovali na 3 300 zlatých. Zvony nakoniec získali aj vďaka príspevku 100 zlatých od cisára Františka Jozefa a 1000 zlatých od grófa Edmunda Zičiho. Nakoľko obci vznikli náklady aj v súvislosti s dovezením a zavesením zvonov, žiadala neskôr, aby tretina ročných poplatkov za zvonenie išla kostolu a dve tretiny do mestskej pokladne.
Koncom 19. stor. bol kostol zariadený novými oltármi a kazateľnicou, ktorú zdobili reliéfy štyroch evanjelistov. Hlavný oltár bol zasvätený sv. Šimonovi a sv. Júdovi Tadeášovi. Bočné oltáre Sv. Kataríne a Sedembolestnej Panne Márii. Boli tu aj závesné obrazy Madony z 18. stor. a Svätej rodiny zo začiatku 19. stor.
O stave kostola, či celej farnosti podávajú podrobné informácie predovšetkým kanonické vizitácie. V podstate to boli pravidelné kontroly farnosti, ktoré uskutočňovala cirkevná vrchnosť.

Zdroj> Noviny Oravec