Zdravie a zdravotníctvo na Orave
Zatopené dediny Ústie, Osada, Hámry, Slanica a Ľavkovo nemali dlhé roky nielen odborných , ale ani obvodných (všeobecných, praktických) lekárov. Do roku 1948 nebolo na Orave ani nemocnice. Chorých „liečili“ ľudoví liečitelia-bilinkári, „apatekári“ a felčiari. Títo vykonávali menšie chirurgické zákroky, ako ošetrenie menších rán, trhanie zubov, naprávanie vykĺbenín a zlomenín. Tak napr. v našom storočí chudobnejší cestovali do Liesku k ľudovej liečiteľke bylinkárke pani Dreveňakovej, známej ako „baba z Liesku“. Ďalší menej majetnejší chodili do Slanice za medikom MUC K. Klinovským, a to nielen preto, lebo to mali bližšie ako k lekárom do okresných mestečiek, ale aj preto, že bol lacnejší. Za lekárom od roku 1753 museli cestovať viac ako 40 km do Dolného Kubína, kde začal ordinovať Dr. I. Gelb. Ale od roku 1905 boli lekári už bližšie, a to v Trstenej Dr. A. Freund, neskôr Dr. Stangel, Dr. J. Politzer, Dr. E. Rajna, Dr. J. Fraštacký, Dr. Miština a ďalší, v Námestove od roku 1906 Dr. K. Paszternak, neskôr Dr. Holänder, Dr. Weiss, Dr. Ž. Silbiger a Dr. Ammer, v Tvrdošíne od roku 1912 Dr.
Z. Tandlich, neskôr Dr. E. Plodivinský, v Jablonke v tom čase tiež ordinoval obvodný lekár. Boli prípady, že ťažko chorého viezli až do Krakova, kde vyhľadávali pomoc u daktorého vychýreného špecialistu.
Najbližšia nemocnica pred rokom 1948 bola v Ružomberku, ďalšia v Martine alebo Lipt. Mikuláši. Prví odborní lekári, a to internista, chirurg, gynekológ a pediater prišli do nemocnice v Trstenej až roku 1948. Služby týchto odborných lekárov do likvidácie všetkých piatich dedín roku 1953 využívali obyvatelia len v malej miere, pretože s ich sťahovaním sa započalo už roku 1942, vynútené pokračovalo roku 1945, kedy domy zhorené počas prechodu frontu sa nesmeli opravovať a ani stavať. Prvú sanitku dodala UNRA pre Červený kríž do Námestova a Trstenej v roku 1946.
Na Orave do tých čias sa rodilo a zomieralo doma. Dojčenská úmrtnosť, ako uvádza Dr. K. Ammer, činila nad 300 promile, t.j. presahovala 30- násobok dnešnej. Pôrody doma odvádzali aj ženy bez akejkoľvek kvalifikácie. Práca obvodných lekárov bola namáhavá, lebo ťažké prípady bez sanitky museli riešiť doma, pretože chorí odmietali hospitalizáciu. Obvodný lekár musel byť internistom, chirurgom, pôrodníkom i stomatológom v jednej osobe. Hospitalizáciu odmietali pacienti nielen preto, že ju museli zaplatiť, ale aj preto, lebo sa tvrdilo, že do nemocnice sa chodí už len zomrieť. K lekárovi ťažko chorý pacient, ak bol majetnejší, sa dostal konským poťahom, chudobný len pešo, pretože nebolo sanitky, autobusov a vlaku. Často sa stávalo, že pacient zomrel skôr, ako prišiel k lekárovi.
Na Orave bol nedostatok lekárov nielen preto, že sem do chudobného kraja prichádzalo málo lekárov, ale aj preto, lebo z Oravy pochádzajúci lekári išli pracovať inde. V Ústí sa narodil Dr. J. A. Capovský roku 1740 a zomrel roku 1822 v Nitre ako mestský lekár. Až v našom storočí máme z Ústia dvoch lekárov: starší MUDr. Milan Micek, úspešný ortopéd v nemocnici v Košiciach, nar. roku 1925. Žiaľ, zomrel roku 1987 v Košiciach. Mladší žijúci je MUDr. František Jaroš, CSc., lekár a spisovateľ v Trenčíne. V Hámroch sa 12.11.1939 narodila MUDr. Oľga Vružeková, rodená Janeková (po praslici z rodu Sunega –Hola), prax mala v Košiciach, kde aj zomrela.
Za liekmi museli občania zátopových dedín od roku 1753 cestovať až do Dolného Kubína. V Trstenej vznikla lekáreň roku 1763. V roku 1914 sa stal jej majiteľom PhMg. A. Murín, známa už ako Murínova lekáreň. V polovici minulého storočia bola už lekáreň v Námestove a roku 1908 v Jablonke. Lekárnik vyrábal mgistraliter lieky, ktoré pripravoval z práškov a roztokov podľa predpisu lekára. Okrem toho vydával rôzne čaje a liečivé bylinky, najčastejšie repík alebo rumanček.
Na vysokú chorobnosť a úmrtnosť obyvateľov okrem zdravotníctva vplýva aj životné prostredie, zahrnujúce klimatické, pracovné, sociálne a ekonomické podmienky, ako aj hygienické a bytové pomery. Horná Orava patrí k najchudobnejším oblastiam Slovenska. Studené podnebie, časté dažde a v Ústí (Osade a Hámroch –pozn. zostavovateľa) k tomu ešte bažinatý chotár spôsobovali choroby z nachladnutia, ktoré v starých plesnivých domoch pri slabej výžive vyúsťovali do suchotín (tuberkulózy). Studne sa kopali v bezprostrednej blízkosti maštalí a hnoja, čím dochádzalo ku kontaminácii vody. Kontaminovanou vodou „umyté“ vemená boli príčinou kontaminovaného mlieka. Kontaminovaná voda, mlieko spolu s vajíčkami, ak tieto neboli dostatočne tepelne spracované, boli príčinou črevných nákaz, najmä salmonelóz, dyzentérie, brušného týfusu, cholery a iných nákaz. V epidémiách sa vyskytoval mor, a to v rokoch 1739-1740, cholera v rokoch , 1831, 1855, 1865 a 1873. V roku 1800 bola na Orave strašná detská úmrtnosť. Príčinou najskôr bola kiahne (variola). Potom mor, cholera a iné choroby obrovské množstvo životov. V roku 1831 epidémia cholery patrila k najstrašnejším epidémiám, aké sa v Európe vyskytli. V máji vypukla v Poľsku a rozšírila sa aj do Uhorska. Na každej chotárnej hranici stála búda z chvojiny pre strážnikov, ktorí ľudí nepúšťali do obce a von z obce. Mŕtvych hádzali rovno do vykopaných šácht. Po každom zomrelom spálili za obcou slamu, periny, lôžko, odev. 8. októbra cholera pominula a izolácia skončila. Keď potom zvony zvonili, ľudia plakali od radosti. Epidémia dyzentérie a brušného týfusu bola v rokoch 1845-1846. V roku 1826 v hornooravských obciach bola rozšírená červienka.
V roku 1725 bola v celej stolici veľká povodeň, za ňou sa rozšíril mor. V roku 1739 sa z Poľska na hornú Oravu rozšíril mor. V roku 1771 bola zvýšená úmrtnosť, v dôsledku moru. V roku 1831 bol mor. V rokoch 1918-1923 bol okresným lekárom v Bobrove MUDr. Samuel Steihardt. V roku 1914 a 1918 vypukla epidémia chrípky tzv. španielka a trvala rok. V roku 1920 vypukol v Zákamennom škvrnitý týfus. Okresný lekár liečil pacientov a 19.12.1920 zomrel na škvrnitý týfus. Okresným lekárom sa stal MUDr. Marek Tomeschoff. V rabčianskom obvode od roku 1924 pôsobil MUDr. Armin Seidler pre 7 242 obyvateľov.
V Ústí a okolí sa vyskytoval najmä šarlach (scarlatina), ovčie kiahne (varicella). Prednosta Okresného úradu v Trstenej žiadal 8.2.1926 obvodného lekára MUDr. E. Rajnu, aby chodil dvakrát do týždňa liečiť chorých na šarlach do Osady. Tento lekár oznamuje Okresnému úradu v Trstenej, že v Osade začala epidémia šarlachu 3.12.1926. Ochorelo 9 detí, nikto nezomrel. V Ústí začala epidémia šarlachu 20.11.1926 a skončila 24.12.1926. Ochorelo tiež 9 detí. V tom čase ošetroval Dr. Rajna v Ústí jedného pacienta na ovčie kiahne. Správca školy R. Merešš žiadal 16.12.1926 z Okresného úradu lekára, pretože ochorelo 12 žiakov pravdepodobne na ovčie kiahne. K zníženej chorobnosti infekčných chorôb na hornej Orave došlo po roku 1948 a najmä po roku 1959 vďaka zavedeniu očkovania ako aj postupnou dostupnosťou antibiotík, najmä penicilínu.
Obrázky: Lekárne v Námestove
Zdroj: p. Janík
