Prenesme sa v čase na chvíľu do dôb tajomných červených mníchov, ktorí údajne na Orave určitý čas pobývali. Nehovoria o nich len povesti, ale aj mnohé písomné zmienky a tvrdenia historikov, ktorí na základe nich len potvrdili ich prítomnosť na území Oravy. Kto boli títo skromní mnísi, ktorí boli chýrni liečitelia a ochrancovia dôležitých dopravných uzlov kráľovských ciest, ktorým zverovali svoje poklady aj vtedajší panovníci? Prečo sa nakoniec stali obeťou najväčšieho justičného zločinu stredoveku a takmer po dvoch storočiach boli kresťanským svetom zavrhnutý, za ktorý položili desaťťisíce svojích životov?
Administratívnym rozhodnutím pápeža Klementa V. bulou Vox in excelso, potvrdenou koncilom vo Vienne, sa ukončila jedna časť dejín Oravy z 13. storočia, ktoré sú však zahalené rúškom tajomných udalostí okolo neznámych „Červených mníchov“, ktorí tu krátko pobývali. Čo to boli za mnísi, ktorí obývali drevené poschodia hradu, týčiacom sa na strmom vápencovom skalnom brale 112m nad hladinou rieky Oravy? Prečo neďaleko od hradu, na temene skaliska Biel, pod ktorým leží dedina Podbiel, rastú ešte aj dnes také liečivé rastliny až od Stredomoria, ktoré sa dovtedy na Orave nenachádzali? Viditeľné stopy po niekdajšom osídlení tu hovoria jasnou rečou, Niekto ich tu priniesol a popri svojej stanovenej úlohe sa zaoberal aj ich pestovaním. Ako sa k nám títo legendárni „Červení mnísi“ vlastne dostali, čo tu robili a prečo tak náhle zmizli? Možno priveľa otázok o dobe, ktorá bola z našich dejín takmer vymazaná. Pozrime sa trochu bližšie na tento dokonalý komplot pápeža Klementa V, ktorý bol v područí francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného a stal sa jeho nástrojom pri likvidácii záhadných červených mníchov „Templárov“ po celom svete, čo ovplyvnilo aj ich záhadné opustenie územia starovekej Oravy. Tieto záhadné udalosti našich dejín určite nevyčítame z cirkevných záznamov, lebo tie boli zámerne dôsledne odstránené. Prečo? Na zodpovedanie tejto otázky si musíme odskočiť do skorších dejín niekdajšieho sveta, aby sme pochopili sled udalostí, ktoré boli toho príčinou.
Rád „Červených templárskych mníchov“ začal naozaj v chudobe. Skutočnosť, že rád naozaj nemal peniaze na kúpu koňa pre každého rytiera a zároveň pohŕdal bohatstvom, ktoré v tej dobe predstavoval kôň, zobrazoval prvý odznak rádu. Ten zobrazuje dvoch rytierov jazdiacich na jednom koni! Ďalšou charakteristikou rádu bola úcta k Panne Márii a všeobecná ochrana žien. Začiatok rádu siaha do roku 1119, do Jeruzalema. Dobrá povesť rytierov, ktorí doprevádzali a ochraňovali kresťanských pútnikov z Európy na nebezpečných palestínskych cestách, sa rýchlo šírila a cirkevný snem v Troyes ich v r. 1128 uznal ako nový rytiersky rád. Stali sa vzorom pre všetky ostatné rytierske rády. Samotní rytieri však boli mnísi, ktorí sa nesmeli ženiť a štatút rádu bol veľmi prísny. Do bývalého Uhorska prišli templári už asi v polovici 12.storočia a kráľ Imrich im potvrdil roku 1198 všetky výsady. Templári sa usadili hlavne vo vtedy pohraničných hradoch strážiacich hranice Uhorska, alebo na strategických miestach obchodných ciest. Templári neboli len bojovníci. Napriek tomu, že nemohli vlastniť žiaden majetok, boli vlastne prvými bankármi v stredoveku a vyvinuli prvú podobu bezhotovostných finančných operácií. Templári Keď chcela rodina v Európe poslať svojmu bojujúcemu príbuznému do Svätej zeme peniaze, stačilo ich zložiť templárom v Európe a písomné potvrdenie stačilo, aby templárska pevnosť vo Svätej zemi vyplatila rovnakú sumu predkladateľovi potvrdenia. Kresťania mali zakázané vyberať za finančné operácie úroky, ale templári vedeli nahradiť toto ustanovenie vyberaním poplatkov za dopravu, či správu peňazí. Spoľahlivosť pri finančných operáciách urobila z rádu veľmi rýchlo akýchsi náhradných bankárov. Bola to bezpečná inštitúcia, ktorej aj šľachtici zverovali svoje majetky. Vďaka ozbrojeným zložkám boli schopní zabezpečiť, že sa peniaze dostali tam, kam sa mali. Panovníci a kniežatá nemali takú pevnú a spoľahlivú sieť.
Práve budovanie tejto pevnej siete po celej Európe a hrady na strategických miestach len potvrdzuje fakt, že aj Oravský hrad bol sídlom templárskych rytierov na Orave. Toto tvrdenie nezakladá len na nejakých povestiach o červených rytieroch, ktoré si rozprávajú ľudia v Podbieli, ale aj o serióznych bádaniach historikov. Historik Ivan Houdek sa odvoláva na dielo historika a farára Štefana Hýroša či na latinský text Templariorum Monasteria in Regno Hungariae od Damiána Fuxhoffera, ktorý žil v 18. storočí. Je málo pravdepodobné, žeby farár Štefan Hýroš, ako cirkevný predstaviteľ, sa len tak z roztopaše púšťal do tabuizovanej témy okolo chudobných rytierov Krista, ktorých cirkev zavrhla. Aj maďarský historik Frigyes Pesty označil v roku 1861 ako sídla templárov Oravu, Piešťany, Bardejov, Martinček, Blatnicu, Sučany, Komárno, Trenčín či Ilavu.
Templári údajne na Orave pôsobili od začiatku 13. Storočia. a práve v Podbieli sa zaslúžili o rekonštrukciu hradiska na terajšej Bielej skale a strážny bod mali aj na terajšej Červenej skale. Treba spomenúť, že kapitánom hradnej posádky bol príslušník templárov, kedy oblasť terajšej Oravy kontrolovali z dvoch bodov a to Podzámok a práve terajší Podbiel. A zlato ukryté v pevnosti templárov na Oravskom hradisku bolo určite bezpečne chránené. Na druhej strane templárske hrady, pevnosti a kostoly boli známe svojou štedrosťou voči žobrákom a bezdomovcom. Je možné, že práve toto obdobie bolo pre Oravský ľud jediné, kedy ich tento moloch nevyciciaval z peňazí. Listiny o prítomnosti templárov u nás síce stále mlčia, no o to hlasnejšie sú ľudové povesti, hovoriace o akýchsi červených mníchoch. Ľud si však po generácie nerozprával povesti, ktoré boli bez reálneho podkladu a historického jadra. Nedával mená bez významu istým vrchom, horám. Ako by mohol prísť na myšlienku, že tu kedysi jestvovali akísi červení mnísi, ak by jeho predkovia ich skutočne neboli videli, alebo počuli niečo podobného? Som presvedčený, že ústne podanie ľudu nemohlo povstať len čisto z fantázie, bez reálneho motívu. Ľudové povesti nikdy nespomínajú kláštor tam, kde ho nikdy nebolo a nebája o zámkoch tam, kde „vzdušných zámkov“ nikdy nebolo. Tradície, povesti, bájky, porekadlá, akokoľvek by boli fantastické, vždy sa zakladajú na nejakej skutočnosti. Možno hovoriť azda len o omyle v pomenovaní a označení videných vecí a osôb, o zmätku v chronológii a historických faktoch, ale vždy na nejakom reálnom podklade. Keby som chcel tvrdiť, že všetky tieto uvedené informácie sú pravdivé bolo by to príliš trúfalé? Ak sú tieto tvrdenia podložené aspoň jednou zmienkou v literatúre, alebo archívnych písomnostiach, prihliadnuc nato, že pôvodný autori sa mohli mýliť, alebo vychádzať z chybných predpokladov a informácií. Viacerí historici boli dokonca presvedčení, že templári vlastnili na území Slovenska niekoľko kláštorov, kostolov a hradov, a až po zrušení ich rádu v roku 1312 zmizli z oficiálnych dokumentov.
Všetko čo prezentujem na týchto stránkach je nielen poviestkárstvo, ale aj história. História je však fascinujúca práve preto, že môžeme stále objavovať niečo, čo nám naše dohady potvrdí, alebo vyvráti. Fenomén Európa sa vytváral tisícročia. Vytvárali ho ľudia oddaní ideálom. Patrili medzi nich aj templári, oddaní idei kresťanstva až na smrť. Dnes vytvárame fenomén Európy my. Poznajme jeho základy, a kde sa dá, očisťujme ich a upevňujme.
A čo sa stalo s rytiermi?
Ich zánik spôsobila závisť pre „Peniaze a bohatstvo“. Podľa všetkého väčšina z nich vstúpila do iných cirkevných rádov vrátane rádu johanitov, ktorý prevzal po templároch majetky.
Ale to už je iný príbeh siahajúci mimo našu Oravu.
Miroslav Hajdučík