Úkryt pod truhlárňou.
11. 10. 2013
ôj otec pracoval na námestovskej parnej píle ako kurič u parného kotla. Z daného obdobia si pamätám len to, že ako takmer sedemročný chlapec som sa rád hrával na píle v pilinách, ktoré boli napadané na podlahe pod strojmi. V deň, keď sa blížili frontové línie Rusov ku Námestovu, požiadal správca píly otca o zakopanie dokumentov. Otec jeho požiadavke vyhovel a na určenom mieste začal doklady zakopávať. Prácu však nedokončil, pretože ponad neho začali lietať delostrelecké granáty smerom na pílu. Po tom, čo jeden z nich dopadol priamo na ňu, otec už na nič nečakal a z obavy o svoj život zutekal za rodinou. Hneď po tom, čo dobehol domov a mama už mala pripravené veci k nášmu presunu, pobrali sme sa spoločne ukryť do neďalekej pivnice pod truhlárňou. Majiteľ domu od susedov sa čudoval, kam ideme a tvrdil, že tam určite ostreľovanie neprežijeme. Napriek všetkým jeho výstrahám sme sa tam vybrali a okrem nás sa tam nasťahovalo ešte niekoľko ďalších ľudí. Chlapi zvnútra rýchlo zamurovali dvere a väčšie otvory. Takpovediac, týmto počinom sme sa stali dobrovoľnými samo väzňami v tejto pivnici, ktorá však vtedy bola jedinou našou vidinou na prežitie. Nekonečne dlhé hodiny sa nad našimi hlavami odohrávalo hotové peklo. Veľké problémy nastali vo chvíľach, keď začali horieť piliny a hobliny, uskladnené nad nami. Dovnútra miestnosti sa dostával štipľavý dym a väčšina ľudí sa začala dusiť. V dymom zahalenej miestnosti bolo počuť len náreky, kašeľ a detský plač. Môj mladší braček stratil vedomie. Nespomínam si, čo s ním rodičia urobili, ale podarilo sa im ho napokon vzkriesiť. Ja som napodiv túto hrôzu situáciu zvládol bez väčšej ujmy ma zdraví. Všetkým, ktorí zápasili so štipľavým dymom, pomohla na oživovanie obyčajná voda. Tá ale dochádzala a nastal problém, kde vziať novú! Niektorí sa začali prehrabávať vo všetkých kútoch priestrannej pivnice a čuduj sa svete, jeden z nich objavil slabo tečúci pramienok tejto životodarnej tekutiny. Aj takéto malé množstvo vody však stačilo uchrániť všetkých prítomných pred ďalšími komplikáciami, ktoré by súviseli s jej nedostatkom.
Napokon sme sa dočkali chvíle, kedy nad našimi hlavami ustali hrôzy výbuchov a nastalo ticho. Chlapi opatrne začali vybúravať zamurované dvere a načúvať, či naozaj nastal toľko očakávaný koniec. Všetkým sa nám uľavilo, keď dovnútra začal prúdiť čerstvý vzduch. Ani neviem odhadnúť, aký dlhý čas sme strávili v pivnici. Po úplnom vybúraní dverí a opustení pivnice sme však zostali otrasení z toho, čo sme následne uzreli. Pohľad na protiľahlý dom, kde sa nachádzala len hromada ruín, u nás vyvolal neopísateľnú hrôzu. Všetkým vtedy bolo jasné, že ľudia vo vnútri domu túto katastrofu s určitosťou neprežili .
Ďalšie ťažkosti na nás čakali aj po opustení pivnice. Pri hrách s bratom po zhoreniskách som spadol do jamy s močovkou, ukrytej pod nánosom trosiek a hliny. Braček sa ma pokúšal vytiahnuť, ale spadol tam taktiež. Niekto započul náš krik a oboch nás vytiahol z páchnucej tekutiny. Matka potom s nami išla k rieke, aby nás tam dôkladne poumývala. Stalo sa ale to, čo nikto nečakal. Asi o štrnásť dní som dostal vysoké horúčky.
Doktor, ktorý bol čírou náhodou po ruke prehlásil, že som dostal týfus a že musím rýchlo do nemocnice. Ale ako? Nič vtedy nejazdilo a tak ma nakoniec otec odviezol na požičanom povoze do nemocnice v Ružomberku. Ako dlho ma tam viezol si už dnes nepamätám, ale jedno je isté, že ma tam vyliečili a ja som tu až dodnes. Spomínam si aj na jednu udalosť z tohto, pre mňa ťažkého obdobia. Tá vo mne rezonuje popri tých všetkých spomienkach, až do dnešných dní.
Po mojom vyliečení som v škole vyrozprával, akú som mal vtedy vysokú horúčku, načo sa mi deti začali strašne smiať. Nepochopili, že som vtedy uviedol teplotu v stupňoch Fahrenheita, čo by v Celziových stupňoch človek nebol samozrejme schopný prežiť a považovali to za úplný nezmysel.
Až keď pán učiteľ deťom vysvetlil, ako sa veci majú, tak sa spolužiaci upokojili.Naša rodina bola našťastie medzi tými niekoľkými šťastnými rodmi, čo rok 1945 prežili bez straty na životoch. Dom nám vyhorel a nemali sme kde bývať. Zo zvyškov reziva, čo zostalo po píle, otec postavil búdu a v tej sme žili celá rodina až do nášho odchodu do Čiech, ktorý sa konal v roku 1946.
To by bolo asi všetko s mojich spomienok na Námestovo z obdobia 2. svetovej vojny. Napriek tomu, že dlhé desaťročia žijem v Čechách, túto spomienku na moje detské roky prežité v Námestove, som si však uchoval v pamäti natrvalo.
Príbeh vyrozprával: Stanislav Kurťák , 75 ročný, Jablonec n/Nisou
Spomienky zaznamenal, z češtiny preložil a upravil: Miroslav Hajdučík, 2013
