Ako mäsiarsky pes zachránil mnoho životov.
O tom, ako sme počas vojny vyhoreli.
Mal som okolo 9 rokov, keď sme s inými deťmi pred veľkou nocou z vysokých skál pri cintoríne pozorovali, ako na ihrisku pri píle/dnes je toto miesto zaliate vodami Oravskej priehrady/ nemeckí vojaci pripravujú kanóny nasmerované smerom k Bobrovu. Píla na parný pohon sa nachádzala asi v úrovni Murínovej hrobky na cintoríne, pri rieke a napravo od píly sa nachádzalo ihrisko. Nemci už trištvrte roka bývali v meštianskej škole/dnešné Gymnázium/. Prvého apríla sa to všetko začalo a na mesto začali dopadať prvé ruské bomby. Bývali sme v drevenici/dnes na tomto mieste stojí budova Polície/, ktorá nemala pivnice a tak sme sa išli ukryť do pivnice u Benčekov, kde sme si posadali na zemiaky a počúvali, ako vybuchujúce granáty dopadali všade naokolo.
Usúdili sme, že to nie je bezpečné miesto a premiestnili sme sa do blízkej židovskej synagógy, kam od nás viedla ulička a pokračovala smerom na námestie. Na námestí uličku ohraničovali dve budovy/viď druhý obrázok z pohľadom od námestia /, kde po ľavej strane bola Kuriakovka /mäsiar Kuriak/ a po pravej strane Gerekovka /pekár Gerek/. Stará pani Kuriaková dobehla ku nám do synagógy/viď prvý obrázok/ s tým, aby sme išli ku nim do pivnice, kde to bude pre nás bezpečnejšie. Tak sme aj s ostatnými prebehli k nim do pivnice, ktorá sa nachádzala neďaleko. Vonku sa rozpútalo hotové peklo a všade naokolo dopadali bomby. Aj na Kuriakovku dopadla bomba a dnu do pivnice sa začal valiť hustý dym. V pivnici boli súdky s kapustou, tak ľudia si namáčali handry do kapustnice a prikladali ich z ústam, aby sa neudusili. Niektorí jedli kapustu a pili kapustnicu, aby sa trošku prebrali. Všetci sme však boli pridusení od dymu a hrozilo, že sa v pivnici sa udusíme. Mäsiar Kuriak mal veľkého psa, ktorého zapriahal do vozíka a rozvážal s ním mäso po meste. Pes sa počas bombardovania nachádzal niekde vonká. Po jednom výbuchu bomby blízko našej pivnice sa Kuriakov pes pravdepodobne tak preľakol, že vtrepal sa zaskleným oknom k nám do pivnice. Vtedy začal prúdiť s dymom aj čerstvý vzduch, čo nám všetkým vtedy pravdepodobne zachránilo život. Keď sme po bombardovaní na Veľkú noc vyšli z pivnice von, všade naokolo boli len samé ruiny a aj dom, kde sme sa ukryli taktiež neexistoval. Po našej drevenici a zadných stavoch ostalo len zhorenisko.
Zhoreli nám všetky kravy, ovce a svine. Koňa nám pred bombardovaní zrekvirovali Nemci, ktorí nám zobrali tesne pred oprasením aj prasnicu, zarezali ju a zjedli. Po neoprasené a mŕtve prasiatka si prišli vtedy kočovní cigáni, ktorí ich pojedli. Vtedy v meste na vyšnom konci na skalnatej zemi bývali dve cigánske rodiny bratov Gaňovcov. Starší brat hral na cimbale a ten mladší na husliach. Husle a cimbal sa nachádzali v krčme U koňa /dnešná krčma Konská u pána Gereka/ a Gaňovci si takto zarábali na svoje živobytie. Nevedno odkiaľ prišli, ale jeden z nich mal bielu ženu. Ich deti chodili normálne do školy a dobre sa učili. Vtedy po bombardovaní nám nezostalo nič...len to, čo sme mali na sebe. Mama neoplákavala len pohromu, na ktorú sme sa pozerali, ale aj otca, ktorého sme takmer dva dni nevideli. Objavil sa až poobede 2. apríla, lebo sa spolupodieľal na záchrane tých obyvateľov mesta, ktorí uviazli v horiacich troskách domov a zasypaných pivniciach. Keď tiahli na koňoch cez mesto Rusi, otcovi sa podarilo predať jednému ruskému vojakovi...za veľké peniaze, staré vreckové hodinky. Domy v meste nezničili delostreleckou paľbou len Rusi, ale pri úteku ich podpaľovali aj Nemci. Touto pohromou, ktorá nás postihla sa všetko ešte neskončilo. Vyhorel aj otcov brat Ondrej, ktorý býval v poslednej chalupe po pravej strane na ceste smerujúcej do Slanice. Môj brat Milan, ktorý mal vtedy asi sedem mesiacov, asi o dva mesiace zomrel. Priotrávil sa v pivnici dymom, lebo bol odvtedy nejaký malátny...a ani nebolo čo jesť. Asi tri týždne sme bývali v pivnici u Benčekov a spávali na zemiakoch. Ako tak sa zohnala niekde v Jasenici kravka, ktorú sme odviedli na pašu do neďalekej mestskej záhrady, lebo nebolo kde ju uschovať. Mestská záhrada v tvare L sa nachádzala pod Pavlikovkou/dnes dom Pavlíkovcov na námestí pri potravinách Jednoty/, kde bola židovská záhrada. Mestská záhrada bola od židovskej vzdialená okolo 50 metrov bola to taká zem nikoho, s bažinou v jednom mieste a veľkou košatou jabloňou. Jabloň bývala obsypaná malými jabĺčkami, ktoré boli také kyslé, že by aj sviňa skvičala, keby ich zožrala. Bolo to asi v máji, alebo júni 1945, keď sme začuli výbuch prichádzajúci od mestskej záhrady. Keď sme tam dobehli, uvideli sme našu kravku rozmetanú po lúke, lebo šliapla na nevybuchnutý granát. Keď si nemal kravu...nemal si nič... . Neskôr sme boli v podnájme u Kubicu, kde sme provizórne opravili vyhorený dom...strecha bola z dosák a v jednej izbe sme prežili tuhú zimu. Potom nám priviezli barák...nemecký dom, ktorý sa skladal z drevených panelov a postavili sme ho na miesto vyhorelej drevenice. Bola tam veľká kuchyňa asi tak 5x5 metrov, kde sme spávali na poschodovej posteli, často štyria nohami k sebe a prikrytí jednou perinou. Rodičia spali na posteli v opačnom kúte miestnosti. Sestra niekedy spávala v úzkej miestnosti, kde boli poodkladané veci. V miestnosti sa nachádzala pec na varenie a piliňák na kúrenie, spojené jednou rúrou. Počas tuhých zím bolo v izbe tak chladno, že pol metra od horiaceho piliňáka zamrzla vo vedre voda a na stene sa dali spočítať klince, ktoré boli osrieňované mrazom. V roku 1951 sme začali stavať nový dom. Patrili sme medzi vyhorelcov, ktorí mali úľavy a tak Pod skalkou nám v lese vymerali niekoľko stromov na spílenie. Pri pňoch sme potom zasadili švábku /zemiaky/. Najprv sme postavili zadné stavy, lebo tie boli dôležitejšie ako bývanie. Často som spával som na šope, kde som si do sena odkladal kyslé plánky z mestskej jablone...joj, aké boli v zime chutné! Pamätám si, ako ma otec ráno o štvrtej budieval, aby som zamiešal jednu kasňu malty, pokiaľ neprišli murári. Keď ju minuli, mal som namiešanú aj druhú...bola to ťažká robota, hlavne rozmiešanie vápna na kašu. Tehly pochádzali z domov Pod cihlou, ktoré sa mali vyvaliť kôli výstavbe priehrady. Nemohli sa brať len tak, ale domy sa najprv licitovali... a až potom sme si mohli tehly načistiť a doviezť na miesto, kde sme už mali vystavané základy nového domu. Ten sa nachádzal oproti našej vyhorelej drevenici pri Pindiakovke/dnes tu stojí budova Polície/. Nad nami sa nachádzala Hrkľova drevenica a nad ňou krčma krčmára Jána Hrkľa /dnes tu stojí dom Chlupačkovcov/. Dom sme dostavali v 1952 roku a z baraku sme sa tam aj v onom roku presťahovali. Keď sme chodievali do školy, počas zimných dní sme si každé dieťa priniesli so sebou 2-3 polienka, aby sme mali v triede teplo. Do triedy som chodil spoločne s Gaňovou dcérou Milkou. Bolo to pekné, slušné a šikovné dievča, ktoré sa neskôr vydalo za nejakého doktora. Gaňovci boli dobrí a slušní cigáni...všetka česť. Jeden známy z Námestova, ktorý bol asi o dva roky starší ako ja si neskôr zobral jednu Gaňovu dcéru...miešanku, za čo ho vraj potom vyhodili z domu...tak sa o tom vtedy hovorilo.
Porozprával: Jozef Hajdučík, 76 rokov, teraz bytom v Liptovskom Mikuláši
Zapísal: Miroslav Hajdučík, 46 rokov, bytom Námestovo /syn Jozefovho brata Vendelína/
Poznámka: Budovy na oboch obrázkoch sa pre dnešok už nezachovali a stali sa obeťou novej urbanizácie mesta.
2013 ©Miroslav Hajdučík
