Priebeh druhej svetovej vojny a Povstania v Námestove
Foto: M.Hajdučík Pamätná tabuľa je umiestnená v južnej časti fasády kostola v Námestove.
Cieľom tejto štúdie je priblížiť život v malom hornooravskom meste Námestove počas trvania druhej svetovej vojny. Pozrieme sa na to, ako vojnu vnímali obyvatelia obce [1] , ako ovplyvnila ich každodenný život, opíšeme priebeh bojov v obci a na záver stručne popíšeme situáciu v Námestove po skončení druhej svetovej vojny.
Ako som už uviedla, obyvatelia Námestova žili počas vojny relatívne pokojný život. Priame boje sa na jeho území až do roku 1945 neodohrávali. Prítomnosť vojny pociťovali najmä prostredníctvom odovzdávania hospodárskych poľnohospodárskych výrobkov, tvrdých obmedzení, prostredníctvom úpadku hospodárstva, odvodom vojakov na front a prítomnosťou nemeckých vojakov počas trvania vojny.
Rota nemeckých vojakov sa v obci usídlila už krátko po vypuknutí vojny a ostala až do oslobodenia obce v apríli 1945. Najviac ich prítomnosť cítila miestna ľudová a meštianska škola, ktorej priestory [2] vojaci obsadili a z toho dôvodu sa na škole začalo vyučovať až 13. septembra 1939, keď Nemci priestory opustili.[3]
Okrem prítomnosti nemeckých vojakov, obyvatelia obce pociťovali prebiehajúcu vojnu aj prostredníctvom množstva obmedzení a nariadení, ktoré sa týkali ako spoločenského, tak aj hospodárskeho života. Jedným z prvých bolo nariadenie ministerstva vnútra z 8. septembra 1939, ktoré skrátilo záverečné hodiny v hostincoch, výčapoch, kaviarňach; zakázalo organizáciu akýchkoľvek tanečných večierkov a zábav až do odvolania; ďalej zakázalo predaj alkoholických nápojov a tiež zákaz zhromažďovania. Okresný náčelník stanovil záverečnú hodinu na 20:00. Nariadenie bolo zrušené 20. októbra 1939. [4]
Iným typom nariadenia boli povinné nástupy brancov na výkon brannej služby. Námestovci museli rukovať krátko po tom, čo 22. júna 1941 Nemecko porušilo Pakt o neútočení a napadlo Sovietsky zväz. Hoci skutočnosť bola iná, predstavitelia obce vnímali napadnutie Sovietskeho zväzu ako „potrebné, aby sa zabránilo šíreniu boľševických myšlienok.“ [5] Hitler však nebojoval proti myšlienkam, jeho hnala túžba ovládnuť svet a vytvoriť vysnívaný životný priestor (Lebensraum).
Situácia sa úplne zmenila vypuknutím Slovenského národného povstania v auguste 1944. Vyhlásením Povstania a následne príchodom vojska na územie Slovenska (opätovne aj na územie námestovského okresu) sa obyvatelia Námestova stali nielen svedkami, ale aj účastníkmi Slovenského národného povstania.
Že sa niečo deje mohli obyvatelia obce pozorovať už v prvej polovici augusta 1944, keď videli vo väčšom počte prelietavajúce lietadlá ponad obec. Tieto lietadlá v blízkom okolí zhadzovali partizánov. V tom čase bol, podľa dobového kronikára, v obci na návšteve z Liptova Ján Vangeľ, ktorý spomínal, že „ich bolo veľa a že spolu s nimi zhadzujú tiež balíky s jedlom, potravinami, oblečením, konzervami, rôznymi súčiastkami, rádiami alebo chlebom.“ [6] Námestovo leží v doline obklopenej hustými lesmi, ktoré poskytovali dokonalé útočisko pre partizánske oddiely.
Deň po vypuknutí Povstania, 30. augusta 1944 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, ktorá sa týkala všetkých mužov do 40 rokov. Mobilizáciu hlásili plagáty dovezené z Dolného Kubína a s podpisom Národnej rady v Dolnom Kubíne. Zároveň bolo nariadené odvádzanie motorových vozidiel – osobných, nákladných a taktiež motocyklov [7]. Áut ani motocyklov v obci nebolo veľa, väčšinou boli majiteľmi podnikatelia [8] , ktorí využívali dopravné prostriedky pre svoje podnikanie. Druhú, málopočetnú skupinu majiteľov tvorili predstavitelia obce a okresu, ktorí taktiež museli uvoľniť svoje auto pre potreby vojska.
Bitka pri Strečnianskej tiesňave (od 31. augusta do 3. septembra 1944) znamenala pre Oravu prerušenie premávky a obmedzenie kontaktu so zvyškom republiky, keďže bol poškodený tunel pri Strečne, cez ktorý sa na Oravu dostávali noviny a správy. Biela Orava nemala, ani v súčasnosti stále nemá, železnicu. Telefóny v Námestove mali hlavne úrady a majetné osoby. V námestovskom okrese, podobne ako vo všetkých okresoch „odrezaných“ od zvyšku republiky, sa telefónny a telegrafy rozšírili vo väčšom počte až po druhej svetovej vojne. Jediným spojením so svetom boli autá, motocykle a vozy. Ako sme už uviedli, autá a motocykle museli byť odovzdané, takže ostali už len vozy. Ten, kto mal rádio, počúval a posúval informácie ďalej. Navyše, do 19. septembra 1944 bola obec úplne bez elektrického osvetlenia, petroleja a ani benzínu nebolo veľa. [9] Ako môžeme vidieť, situácia nielen v Námestove, bola vážna. Obyvatelia len čakali a dúfali.
Podľa kroniky sa v Námestove šírili rôzne správy a panika, ako napríklad, že posádky v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Martine a Žiline sa vzdali partizánom a povstaleckému vojsku. Bola to trochu dezinformácia, keďže jedine v Žiline stál na čele posádky veliteľ Ján Kallo, ktorý bol naklonený režimu a verný Jozefovi Tisovi. Ostatné posádky sa nemuseli vzdať, lebo tvorili súčasť povstaleckého vojska a participovali na prípravách povstania. Ján Kallo bol z vedenia odstavený a žilinská posádka sa pripojila k povstalcom pod vedením mjr. Jozefa Dobrovodského. [10] Na Orave sa do odboja pustil Revolučný Oravský národný výbor, ktorý organizoval oravských bojovníkov pri obrane štátu pred Nemcami. [11]
Nemecké vojsko sa v obci objavilo po vypuknutí Povstania už 9. septembra 1944. Pod vedením majora Otta Volkmanna [12] prišli do Námestova Nemci s autami vybavenými guľometmi a delami. Z Námestova mali nemeckí vojaci východiskový bod do okolitých pohraničných obcí, kde sa prejavovali nepokoje a podpora povstania. Pomocou miestneho bubnového rozhlasu ešte v ten deň vyhlásili nariadenie podľa ktorého, každý, kto má doma zbraň, ju má ihneď odovzdať na starom námestí. [13]
Vojsko opätovne využilo priestory ľudovej a meštianskej školy, čo pre prinieslo so sebou ďalší odklad začiatku školského roka, tentokrát až do januára 1945, kedy Nemci priestory školy opustili a zničenie školského inventáru a zbierok. [14]
V súvislosti s Povstaním a s účasťou námestovských obyvateľov v ňom, sa ukázalo niekoľko zaujímavých informácií, ktoré nechávajú priestor pre špekulácie, ktoré však nie je zatiaľ čím hodnoverne podložiť. Podľa situačných hlásení, Námestovo žiadalo od približne januára 1944 do augusta toho roku potreby ako hrach, mydlo, umelé hnojivá a železo. [15]
Je to zaujímavé, nakoľko v Námestove sa hrach pestoval veľmi málo, resp. hrach nepatril medzi základné plodiny, bez ktorých by ľudia nevedeli žiť. V súvislosti s povstaním, hrach sa v niektorých častiach Slovenska využíval ako zbraň, aj keď nie veľmi efektívna. Umelé hnojivá žiadali počas celého polroka, hoci hnojilo sa najmä na jar, v mesiacoch marec, apríl a máj. Na druhej strane, je možné, že žiadali hnojivá dopredu, aby do jari prišli a poľnohospodári mali čím hnojiť pôdu. Keď sa pozrieme na využitie umelých hnojív, dajú sa z nich vyrobiť napríklad výbušniny, ktoré sa počas Povstania využívali. Podobne aj železo, ktoré sa dá využiť na výrobu náradia, ale tiež na výrobu zbraní alebo guliek. Námestovo nemalo žiadnu veľkú továreň, ktorá by potrebovala železo a väčšinu nástrojov si obyvatelia vedeli vyrobiť sami. Pravdou je, že železo bolo potrebné na rekonštrukciu domov zničených požiarom a počas vojny ho nebol dostatok.
Tieto informácie sú zaujímavé z toho dôvodu, že pred uvedeným januárom a po auguste 1944, sa v situačných hláseniach podobné požiadavky vyskytujú len veľmi sporadicky, najmä požiadavky na prídel železa. Vynára sa teda otázka o prepojení predstaviteľov obce, ilegálnych komunistických buniek a povstalcov. Táto teória však ostáva len v hypotetickej hladine, nakoľko nevieme dokázať prepojenie predstavených obce na povstalcov.
Mohlo by sa zdať, že našu teóriu podporuje aj fakt, že na druhý deň po vyhlásení Povstania a následne aj vyhlásení všeobecnej mobilizácie boli vysokopostavené osoby v obci zaistené a prevezené na preverenie do Ružomberka, odkiaľ sa vrátili po pár dňoch. Tými osobami boli: bývalý riaditeľ Ľudovej banky (najväčšia banka v okrese) a poslanec Slovenského snemu František Skyčák, vtedajší riaditeľ Ľudovej banky Roman Kubica, poslanec Štefan Mušák a okresný veliteľ HG Peter Brtko. Skyčák a Kubica boli prepustení vo veľmi krátkom čase, ale Mušák [16] a Brtko boli prepustení až keď bol Ružomberok obsadený Nemcami. [17] Takéto povolávanie osôb počas Povstania nebolo bežné, preto je na mieste otázka, prečo museli ísť tak nečakane do Ružomberka.
Čisto hypoteticky, sieť ilegálnych komunistických buniek na Orave bola v roku 1944 na celkom dobrej úrovni. Okrem Námestova, tieto bunky existovali takmer v každej obci na Orave. [18] Tento fakt ale nevylučuje, že v Námestove nefungovala takáto bunka, alebo, že sa aspoň určité osoby o to nesnažili. Napriek ich dobrej organizácií a utajeniu, mohlo sa stať, že činnosť bola prezradená alebo naznačená a práve preto, po vypuknutí Povstania, bolo potrebné si „preklepnúť“ vernosť svojich ľudí. Predpokladáme, že fakt, že sa v obci nevyprofilovala ilegálna bunka svedčí o tom, že v Námestovo situácia nebola jednoduchá a najmä nie jednoznačná. Svedčí to tiež o tom, že vo vedení obce boli rozpory a nejednotný názor na jeho smerovanie. Možno to je dôvod, prečo v obci bunka nemohla vzniknúť – nemala podporu kompetentných ľudí a každé prezradenie sa by niekoho mohlo dostať do väzenia, alebo aj horšie.
Keďže zatiaľ neexistujú relevantné dôkazy, ktoré by našu teóriu podporili, ostáva položená otázka v čisto hypotetickej rovine. Vráťme sa naspäť k Povstaniu na území Námestova.
Po potlačení Povstania sa nemecké vojská mohli plne sústrediť na obranu krajiny pred približujúcimi sa sovietskymi vojskami, ktoré prišli s jasným cieľom – oslobodiť územie Slovenska spod nacistickej diktatúry. Preto nemecké vojsko v Námestove ostalo, aby mohlo brániť toto územie pred nepriateľom, ktorý sa približoval.
Od 20. decembra 1944 bola celá Orava podriadená veliteľstvu nemeckých vojenských jednotiek so sídlom v Ružomberku. Vo väčších mestách a obciach sa vytvorili vojenské samosprávy, ktorým podliehali notariáty a okresné úrady [19] a ktoré vydali hneď niekoľko zákazov a obmedzení, ktoré mali obmedziť styk civilného obyvateľstva a partizánov, napr. obyvatelia nemohli cestovať o obce do obce bez ich súhlasu, bol obmedzený pohyb po obci, boli skrátené záverečné hodiny, bez mimoriadneho povolenia sa nesmel na ulici nikto zdržovať. Platilo to dokonca aj pre príslušníkov miestneho žandárstva. [20]
Začiatkom februára 1945 sa sovietske vojská pod vedením generála Gastiloviča [21] dostali na územie Oravy. Námestovo sa s priamou vojnou stretlo až v marci 1945, kedy sa začalo prvé ostreľovanie obce. Stalo sa to konkrétne 8. marca 1945. Kronika mesta opisuje túto udalosť nasledovne [22] : „7. marca 1945 sa konal pohreb jedného z najstarších obyvateľov Námestova Šimona Naništu. Na pohrebe bolo veľa ľudí. Počasie bolo pochmúrne a studené. Už počas sprievodu bolo počuť dunenie a zakrátko na to bolo v okolí mesta počuť padať väčšie a menšie bomby. Práve bol bombardovaný a ostreľovaný Bobrov.“ [23] Opisy pokračujú: „Na druhý deň popoludní sa nad Námestovom objavili lietadlá, ktoré začali z palubných zbraní ostreľovať Námestovo. Na západnej strane mesta, kde stála budova novej školy padli dve menšie bomby, ktoré ju našťastie netrafili. Zato, v meste začalo horieť pár domov.“
Ostreľovanie na čas prestalo, obyvatelia boli však stále v napätí, nevedeli, či je koniec, alebo je to len začiatok. Už 13. marca 1945 vedeli, že to bol len začiatok. Tento deň začali opäť v okolí obce vybuchovať granáty. Nikto nebol zranený ani zabitý. [24]
Boje sa postupne čoraz viac sústredili do blízkeho okolia obce. V marci ešte prebiehali boje o obec Trstená a o obce Hámre a Ústie. V Ústi bola sústredená nemecká armáda, ktorá sa priblížením Červenej armády [25] presunula do Námestova, kde si urobila základňu. Kronikár píše, že postupne v obci ostalo len okolo 60 – 80 vojakov, ale tento údaj nemusí byť pravdivý. [26]
Marec bol teda kritickým mesiacom, ale vtedy obyvatelia ešte netušili, že to najhoršie ich ešte len čaká. Červená armáda bola úspešnejšia, prebila nemecké vojská a 2. apríla sa začal priamy boj o Námestovo, ktorý trval až do 3. apríla.
Ošetrovňa ranených bola umiestnená v škole, kde bol na veľký počet ranených len jeden lekár, ktorý bol neskôr zabitý vo farskej záhrade. Mnoho obyvateľov odišlo do susedných dedín, kde boli mimo priameho nebezpečenstva frontu. [27]
Veľká časť obyvateľstva prežívala v týchto strašných dňoch väčšinu času v pivniciach, ktorých okná pozatĺkali doskami, obložili vrecami piesku a uhlím, dvere založili brvnami, aby ich chránili pred úlomkami granátov. Nebolo to práve najšťastnejšie riešenie. Mnohí z nich sa tam udusili alebo ich privalili padajúce budovy. Mnohokrát si smrť privodili samotní obyvatelia Námestova. Kronikár uviedol príklad pána Kucka, ktorý pôsobil ako miestny obuvník. Obuvník ušiel z Námestova aj s rodinou, ale spomenul si, že doma zabudol kozu, po ktorú sa rozhodol vrátiť. Cestou naspäť ho však zasiahol granát a na mieste podľahol zraneniam. [28]
Takmer deväť týždňov sa pohyboval front medzi Námestovom, Bobrovom, Zubrohlavou a Ústím. Neustále padali bomby, často sa strieľalo, čo malo za následok požiare v obci a jeho devastáciu. Počas oslobodzovacích bojov v obci zahynulo udusením, upálením v rumoviskách alebo zastrelením 75 Námestovčanov a 12 sovietskych vojakov. [29] Ani jedna oravská obec nebola tak zničená vojnou ako práve Námestovo. V kronike Námestova sa o jeho oslobodzovaní v roku 1945 uvádza nasledovné: „Dňa 2. apríla 1945 začal sa boj o obec Námestovo. Nálada obyvateľov čoraz bola skleslejšia. Práve bol týždeň Veľkej noci. Ľudia chodili smutní. Vo Veľký piatok horelo už niekoľko domov, čo veľmi deprimovalo obyvateľov. Večer sa nikto neukazoval vonku. Strach u obyvateľov sa stupňoval z hodiny na hodinu, z minúty na minútu. Ľudia nespávali, báli sa bombardovania a kanónových striel, ktoré čoraz hustejšie dopadali do mesta. Na Veľkú noc vyhodili Nemci most od Slanice nad riečkou Polhorankou, zakrátko nato drevený most nad Oravou, kade sa išlo na Slanickú osadu. Vtedy odtiahli Nemci delá zo severovýchodnej časti Námestova a osadili ich za mestom. Stalo sa skutočnosťou to, že zakiaľ Ústie nad Oravou opustili Nemci bez boja, Námestovo chceli udržať až do konca.“ [30]
V nedeľu 2. apríla 1945 postupovala Sovietska armáda z Poľska cez Bobrov a od Tvrdošína sa pripravovala na útok. Popoludní o 14.00 hod. sa na slanickej ceste objavili prvé oddiely sovietskej armády v podobe motorizovanej jednotky. Keď Červená armáda prišla ku obci Slanica, ktorá bola od Námestova vzdialená necelé 4 kilometre, nemecké vojsko spustilo paľbu a Červená armáda ju opätovala a ostreľovala blízke okolie Námestova. Nemci strieľali od Wagnerovej píly smerom k Námestovu. Vtedy sa začal ten najtuhší boj o Námestovo. [31]
Nemci mali guľometné hniezdo pri Vevurkovej dome, t.j. hneď vedľa školy, odkiaľ bol dobrý výhľad na postupujúcu Sovietsku armádu. Sovietski vojaci začali hľadať ostreľovaním toto hniezdo. Len ťažko si môžeme predstaviť, čo v tých chvíľach prežívali obyvatelia. Tento boj trval takmer 36 hodín, so začiatkom o druhej hodine 2. apríla 1945 a s koncom na druhý deň na Veľkonočný pondelok v neskorých večerných hodinách. [32] Azda najlepšie celú situáciu zachytil obecný kronikár, ktorý bol pravdepodobne účastníkom alebo aspoň pozorovateľom týchto bojov : „Na jeho konci ostali len zhoreniská, z ktorých sa valil hustý čierny dusivý dym. V západnej časti mesta sa valil čierny dym. Boj trval až do druhej hodiny v noci vo Veľkonočný pondelok.“ [33]
Nemecké vojsko pri ústupe z Námestova podmínovalo mosty vedúce z obce, aby znemožnili cestu Červenej armáde. Takýmto podmínovaním bol úplne zničený najväčší betónový most v Námestove. Okrem neho, Nemci podmínovali všetky stromy pri kaplnke v smere do Oravskej Jasenice, kde vedie rieka. Tým, že ich Nemci odstrelili, zatarasili cestu vedúcu na Lokcu. Červená armáda musela použiť obchádzku cez nový most do Vavrečky a odtiaľ sledovať nepriateľa smerom do Lokce. [34]
Po opustení obce nemeckým vojskom, obyvatelia začali vychádzať z úkrytov a videli, čo boje spôsobili. Veliteľom v oslobodenej obci sa stal starší Lejtenant Muchin. [35] Vojna priniesla Námestovu len skazu a škody. Okrem škôd na majetku, ostalo v obci množstvo mŕtvych tiel. Medzi obeťami bombardovania a ostreľovania boli rovnako deti, ako starí ľudia. Celkovo umrelo 77 obyvateľov Námestova. [36] V prílohe 4 uvádzame zoznam obetí druhej svetovej vojny.
Námestovo bolo vojnou úplne zničené a takmer celé vyhorelo. Bolo potrebné obec opäť nanovo vybudovať. Na základe prísneho zisťovania škôd bola nariadená obnova obce podľa zákona 125/47 zz. Stav škôd bol nasledovný : 178 zničených objektov, 83 veľmi ťažko poškodených a 7 ľahko. Suma sumárum, spolu 268 objektov bolo poškodených, čo predstavovalo viac ako ¾ obce. [37]
V dohľadnej dobe bol schválený náhradný plán, do ktorého boli zaznačené objekty, ktoré sa majú opraviť; také, ktoré sa musia postaviť odznova a taktiež úplne nové objekty. Všetci poškodení sa zaviazali poskytnúť časť financií na opravu a obnovu. Obyvatelia pozemkov, na ktorých mali stáť nové objekty, museli súhlasiť s ich výkupom. Príslušné vlastnícke výmery stanovil Okresný súd v Námestove a Štátny stavebný úrad so sídlom v Liptovskom Mikuláši, vydal výmer k stavebnej obnove. [38]
Hoci druhá svetová vojna skončila oficiálne v Európe až 8. mája 1945, v obciach oslobodených sovietskou armádou a jej spojencami sa vojna skončila v deň, keď obec opustil posledný Nemec. Inak tomu nebolo ani v Námestove. Poslední Nemci odišli už 4. apríla [39] a od toho dňa sa začali písať nové dejiny Námestova.
Hneď po oslobodení sa začala opäť meniť tvár obce. Pristúpilo sa k výstavbe zničených častí obce, obnove ciest, stavbe obytných domov a priemyselných budov. Náklady na opravu boli vyčíslené na sumu 67 200 000 Kčs. Ďalších takmer 45 000 000 Kčs sa k sume vyzbieralo od dobrovoľníkov. Celkovo sa spotrebovalo 5 040 000 tehál, 22 000 kg vápna, 160 000 kg železa, 27 000 kg cementu, 900 000 kusov krytiny a 250 pracovných síl. Obnova obce trvala 36 mesiacov. Predsedom okresnej komisie pre opravu a obnovu bol tajomník Štátneho stavebného úradu v Liptovskom Mikuláši, Ondrej Matis. V Námestove do roku 1947 dozerali nad stavebnými prácami najskôr Štefan Chovanec a neskôr miestny murár Jozef Fábik. [40]
Dňa 5. apríla 1945 vyzval vytvorený Národný výbor obyvateľov, aby nastúpili na stavbu mosta, ktorý išiel z Námestova do Vavrečky, keďže ten pôvodný bol vyhodený do vzduchu spolu so Slanickým mostom. Ďalej vyzvali obyvateľov, aby pomohli hľadať mŕtvych, aby ich mohli pochovať. Mosty, ktoré ostali v okolí obce boli podmínované a bolo potrebné ich odmínovať. Podľa mestskej kroniky to urobil pán Turňa, ktorý prerezal drôty vedúce k náložiam. [41]
Okrem opravy obecných budov a zariadení mali obyvatelia starosti s opravami vlastných domov. V priebehu dvoch rokov museli niektorí svoje domy opravovať dvakrát. V súvislosti s opravami domov sa v mestskej kronike spomínajú hromadné krádeže dreva z miestnej píly, ktorá patrila pánovi Kubicovi. Keď to majiteľ zistil, zlodeji museli zaplatiť za drevo dvojnásobok jeho pôvodnej ceny. [42] Dreva na pílach bolo málo a preto sa predsedníctvo urbárskej obce, ktoré malo na starosti správu lesov, rozhodlo, že sa vyrúbe časť lesa a drevo bude na prídel. [43]
Okrem stavebných prác sa v obci museli previesť aj zdravotné zabezpečenia, aby sa zabránilo šíreniu rôznych chorôb a bezpečnostné opatrenia. Bolo nariadené zakopať mŕtvy a ranený dobytok, odstraňovali sa nevybuchnuté míny a granáty. Povereníctvo dalo priviezť do obce 45 drevených domčekov, ktoré mali poskytnúť dočasné ubytovanie pre ľudí bez domova, dočasné priestory pre úrady a obchody.
V máji a júni 1946 začala presídľovacia akcia. Dohodou Československa s Maďarskom sa začala výmena obyvateľov. [44] Po odchode maďarských obyvateľov ostali domy prázdne a bolo potrebné ich zaplniť. Časť z nich zaplnili Slováci prichádzajúci z Maďarska v rámci výmeny. Táto presídľovacia akcia sa dotkla aj Námestovčanov, ktorí prišli o strechu nad hlavou v dôsledku vojny a po roku 1946 bolo zrejmé, že prídu o domovy aj kvôli stavbe Oravskej priehrady. Všetkých týchto obyvateľov bolo potrebné niekde usídliť a prázdne miesta sa stali vhodným riešením. Najviac Námestovčanov išlo bývať do Mostu pri Bratislave, do okresov Nitra a Turčianske Teplice. Hovoríme o približne 400 obyvateľoch, ktorí bezprostredne po vojne nemali, kde bývať. [45]
V júni 1946 sa konali celoštátne voľby, ktoré odhalili a potvrdili zmýšľanie obyvateľov námestovského okresu. Kandidovali strany ako Komunistická strana, Strana slobody, Strana práve a Demokratická strana. Na základe už spomínaných faktov ohľadne komunistického odboja v Námestove, nebolo žiadnym prekvapením, že v námestovskom okrese získali komunisti najmenej percent (3,7%) zo všetkých okresov Slovenska. [46] Naopak, Demokratická strana získala väčšinovú podporu (95%) a tým aj viac kresiel v Miestnom národnom výbore. [47]
Február 1948 priniesol nielen politické zmeny, ale spôsobil prevrat v hospodárskom, spoločenskom a duchovnom živote obyvateľov opäť vytvorenej Československej republiky a tým aj v živote obce Námestovo.
Poznámky:
[1] V našej práci budeme používať pre Námestovo označenie obec, nakoľko v tomto období Námestovo nemalo oficiálne štatút mesta. Jediným mestom na Slovensku bola Bratislava.
[2] Ľudová a meštianska škola užívali spoločné priestory od roku 1937. Štátny archív Bytča (ŠA BY), pobočka (p.) Dolný Kubín (DK), fond (f) Školský inšpektorát (ŠI) v Dolnom Kubíne, krabica (k.) 38. Správa o škole z roku 1939.
[3] ŠA BY, pobočka DK, f. ŠI v Dolnom Kubíne, k. 39. Správa o škole z roku 1939.
[4] ŠA BY, pobočka DK, f. OÚ v Námestove (1921) 1923 – 1945, k. 76, č. 789/1939 prez. Mimoriadne pomery.
[5] ŠA BY, pobočka DK, f. ONÚ Námestovo, k. 1, č. 11/1941 prez. Situačné správy z júla 1941.
[6] Kronika mesta Námestovo, s. 82.
[7] Kronika mesta Námestovo, s. 82.
[8] Do úvahy už nemôžeme brať majoritných židovských obchodníkov, pretože v tomto období už nebol v obci ani jeden židovský obchodník.
[9] Kronika mesta Námestovo, s. 83.
[10] LACKO, Martin. Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava : Slovart, 2008, s. 118.
[11] V námestovskom okrese začali otvorený boj proti fašizmu pri Oravskej Polhore a Rabči. Poručík Ján Kovalík s 15 mužmi dňa 5. septembra 1944 bránil Nemcom vstup do Oravského Veselého, tí nasledujúcej noci ustúpili k Lokci.
[12] PLEVZA, Viliam et al. Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava : Pravda, 1985, s. 334-335.
[13] Kronika mesta Námestovo, s. 83.
[14] Kronika mesta Námestovo, s. 83.
[15] LACKO, Martin. Situačné hlásenia okresných náčelníkov... s. 22, 59, 91, 122, 163, 206 a 243.
[16] Osoba poslanca Štefana Mušáka je zahalená rúškom tajomstva. Podľa jeho najbližších bol Štefan Mušák zarytý antikomunista, čo ho vylučuje z okruhu možných ilegálnych pracovníkov. Rodina ho charakterizovala ako verného Slováka, čo ho dostáva do pozície zástancu Slovenského štátu a odporcu akejkoľvek komunistickej akcie. Zjavne ho jeho postoj a presvedčenie dostali do väzenia po obsadení územia Slovenska sovietskou armádou a zmenou režimu.
[17] Kronika mesta Námestovo, s. 84.
[18] V diele Rozpomienky na SNP na Orave od autorov Čaploviča Vladimíra a Kelliara Ľudovíta sa spomína, že župný veliteľ stál na strane povstalcov a podporoval ilegálne hnutie. Ako oblastný veliteľ mal dosah na okresných veliteľov, čím teda mohol ovplyvniť aj Petra Brtku ako okresného náčelníka v Námestove. ČAPLOVIČ, V.- KELIAR, Ľ.: Rozpomienky na SNP na Orave.Dolný Kubín : Slovenská kníhtlačiareň, 1946. ISBN neuvedené.
[19] Súčasne aj naďalej podliehali ministerstvu vnútra a župným úradom.
[20] LANGER, Juraj a MLYNARČÍK, Jozef. Protifašistický odboj na Orave..., s. 92.
[21] MLYNARČÍK, Jozef. Orava v oslobodzovacích bojoch..., s. 59.
[22] Kronika mesta Námestovo, s. 85.
[23] Bobrov je od Námestova vzdialený necelých 10 km.
[24] Kronika mesta Námestovo, s. 86.
[25] K Námestovu sa približovali: 159. Pevnostná brigáda plukovníka Vinogrdova a 241. a 305. strelecké divízie 67. streleckého zboru. Pozri : LANGER, Juraj a MLYNARČÍK, Jozef. Protifašistický odboj na Orave... s. 99.
[26] Kronika mesta Námestovo, s. 87.
[27] HUBA, Peter et al. Námestovo..., s. 54.
[28] Kronika mesta Námestovo, s. 97.
[29] ŠA BY, pobočka DK, f. Okresný úrad miestnych národných výborov (OÚMNV) v Námestove, k. 2, č. 747/1946. Exhumácia padlých príslušníkov ČA.
[30] Kronika mesta Námestovo, s. 88.
[31] HUBA, Peter et al. Námestovo... s. 54.
[32] HUBA, Peter et al. Námestovo... s. 54.
[33] Kronika mesta Námestovo, s. 89.
[34] Kronika mesta Námestovo, s. 98.
[35] Meno veliteľa oslobodeného mesta sa nám nepodarilo overiť v dostupných prameňoch. Spomína sa len v diele od Jozefa Mlynarčíka. MLYNARČÍK, Jozef. Orava v oslobodzovacích bojoch... s. 75.
[36] LANGER, Juraj a MLYNARČÍK, Jozef. Protifašistický odboj na Orave... s. 100.
[37] Kronika mesta Námestovo, s. 101.
[38] Kronika mesta Námestovo, s. 102.
[39] Kronika mesta Námestovo, s. 98.
[40] Kronika mesta Námestovo, s. 103.
[41] Kronika mesta Námestovo, s. 98.
[42] Kronika mesta Námestovo, s. 99.
[43] Kronika mesta Námestovo, s. 99.
[44] Zbierka zákonov a nariadení Československej republiky, roč. 1946. Vládne nariadenie č. 145 zo dňa 27. februára 1946 o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.
[45] Kronika mesta Námestovo, s. 100.
[46] MATÚŠKOVA, Lucia. Komunistická strana Slovenska 1945-1948.Bakalárska práca. Bratislava, Filozofická fakulta Univerzity Komenského: [s.n.], 2008, s. 27.
[47] Kronika mesta Námestovo, s. 117.
Autor: Mgr. Lucia Prisenžňáková
Informácie ohľadne pracovného tábora v Ústi nad Oravou.
